Daniel Homola majster výroby fujár a píštaliek

Daniel Homola

Významný výrobca fujár a píšťaliek sa narodil v decembri 1950 v Lehôdke pod Brehmi, ako šiesty z ôsmich detí. Aj keď odmala inklinoval k folklóru, až ako 21 ročnému sa mu splnil sen a stal sa tanečníkom FS Hron, v ktorom príležitostne hrá dodnes. Ako to už býva, so súborom precestoval mnoho foklórnych podujatí a festivalov, a práve jeden sa mu stal "osudným". Bolo to v roku 1973, keď si vo Východnej kúpil svoju prvú píšťalku od pána Valacha z Fiľakova, výrobcu bez prstov. Bol tým natoľko očarený a povedal si, že ak to dokáže človek bez prstov, musí aj on. Práve to bol začiatok bádania a výroby prvých píšťaliek. Nechodil sa pýtať starých majstrov, ale skôr ako samorast sa snažil pochopiť kráse a čaru píšťalky.
V spomínanom súbore si požičal fujaru vyrobenú pánom Matúšom Nosáľom z Vígľaša s puknutým vzduchovodom. Pozorne si ju prezrel a tak sa mu zapáčila, že najbližšiu zimu už hľadal drevo na fujaru. Ako pribúdala píšťalka za píšťalkou a fujarka za fujarkou, tak rástla zručnosť a kvalita nástrojov. V roku 1978 sa prvýkrát prezentoval s výrobkami na súťaži výrobcov fujár v Detve o cenu Ladislava Lenga. Jedna z jeho súťažných fujár skončila v Národnej galérii v Bratislave. Ako výrobca sa zúčastňoval okresných i krajských výstav a súťaží s fujarkami všetkých druhov výroby: leptané, vybíjané, morené načierno a iné. Raz keď sa vracali autobusom práve z krajskej súťaže, ktorá sa konala v Ružomberku, starý majster pán Paciga vzal jeho javorovú píšťalku a celou cestou až do Zvolena ju nepustil z rúk. Hral na ňu jednu pesničku za druhou. Povedal: "Chlapče robíš to dobre, len pokračuj." Pochvala starého majstra bola pre výrobcu najväčšou poctou i uznaním. Po 30 rokoch sa znova zúčastnil súťaže 'Detva 2008' s tromi fujarami. Z nich jedna A-dur hrčavá skončila v Podpolianskom múzeu. Ďalšie dve G fujary z javora vynikali svojím excelentným prehnutím, čo ocenila aj porota.

A ako to vlastne začalo s hrčavými fujarami?
Po čase prišlo na rad machom zarastené drevo nájdené v samotných začiatkoch výroby. Po odkrytí kôry boli na ňom samé hrče. Čo s tým? Využiť hrče v ornamentoch ako skaly k vyrezaným valachom, alebo ich zhobľovať? Nakoniec sa ich rozhodol vhodne opracovať a fujarku namoril podľa prastarej rady tak ako sa voľakedy morili prírodným spôsobom husle. A tak to začalo. V Detve v roku 1986 sa prvýkrát zúčastnila hrčavá fujara súťaže, na ktorej majster získal ocenenie a uznanie s medailou Ladislava Lenga za hru. Majster spomína: "Keď som na nej zahral, všetci zúčastnení vyzerali z okien od zvedavosti. Medzi nimi boli starí fujaristi ako Nosáľ, Ďurečka, Ďurica, Paciga,...a ďalší. Všetkých očaril jej sýto zamatový hlas. Vraveli mi, mal si tie hrče osekať dole, ale keď si na nej skúsili zamumľať, nechceli ju pustiť z ruky." Dodnes patrí táto fujara medzi najlepšie aké kto vyrobil.
Prínos do fujarového sveta a prvenstvo vo výrobe hrčavej fujary priznali aj majstri p. Koblíček a p. Holík.

Kto má záujem naučiť sa vyrobiť dobrú fujaru, alebo má záujem o zadováženie excelentnej fujary, píšťalky, koncovky či dvojačky stačí sa skontaktovať s majstrom Danielom Homolom. Veľmi rád pomôže i poradí. Taktiež, ak máte záujem o posedenie pri fujare a píšťalke a tým spestriť a obohatiť vaše oslavy či iné významné okamihy, Daniel Homola má pre vás v repertuári zaujimavý program.